Poviem úprimne, bol by som nerád, keby niekto po prečítaní titulku očakával nejaký traktát, ktorý má za cieľ pochybným spôsobom stavať nežnejšie pohlavie z našich zemepisných šírok proti sebe. To by ma nenapadlo ani vo sne. Vždy som mal pozitívny vzťah ku ženám a to ako ku Slovenkám, tak aj ku dievčatám spoza rieky Moravy. Ako tréner som pôsobil v množstve slovenských i českých klubov, a preto mi nedalo nezapojiť sa do interesantnej diskusie.
K napísaniu tohto príspevku som sa odhodlal po prečítaní zaujímavých výrokov uznávaných českých trénerských osobností – reprezentačných trénerov Česka a Slovenska Jana Bašného a Dušana Poloza a legendárneho Jiřího Zerzáňa, ktorý s federálnou reprezentáciou ČSSR získal na MS v Holandsku v r. 1986 strieborné medaily. Ide o pôsobenie množstva slovenských hráčok v českých kluboch a o to, ako sa táto skutočnosť premieta do účinkovania oboch reprezentačných výberov. Všetci traja tréneri sa na túto tému vyjadrili v rámci svojich postrehov k priebehu česko-slovenskej ligy MOL na stránkach Českého zväzu hádzanej.
Prvým trénerom, ktorý s témou vyšiel, bol Honza Bašný: “V medzinárodnej lige sme svedkami dvoch fenoménov. Tým prvým je pôsobenie veľkého množstva slovenských hráčok v českých družstvách – Gajdošíková, Szarková, Mikulčík, Minárčíková, Demajová, Rechtorisová, Hudáková, Patrnčiaková, Kapsová, Tóthová, Olšovská a ďalšie, patria ku kľúčovým hráčkam svojich družstiev a len málo mladých českých hráčok im v tomto adekvátne konkuruje (Polášková, Galušková, Šustková), čo mi ako trénerovi českej reprezentácie robí starosti. Tým druhým fenoménom je skutočnosť, že MOL sa vyrovnáva, už len zriedkavo vidíme vysoké rozdiely vo výsledkoch, ale táto vyrovnanosť, žiaľ, nesmeruje ku kvalite, ale skôr ku slabšiemu priemeru. Fandím celkom, ktoré reprezentujú ČR v Pohároch, ale jednoducho neverím, že s úzkymi kádrami sa niekam dostanú. Ťažké zápasy proti silným súperom sa nedajú odohrať so základnou šestkou.“
Na Bašného slová najskôr zareagoval Jiří Zerzáň: “Veľké množstvo slovenských hráčok v českých družstvách ukazuje na dve veci:
- Máme v kluboch lepšie podmienky ako majú na Slovensku, veď inak by tu kvalitné Slovenky neboli. A sú to všetko reprezentantky Slovenska!
- Naše mladé hráčky odchádzajú do Švédska, Nemecka a Francúzska, kde ale nie sú kľúčovými hráčkami svojich celkov. Samozrejme, niektoré hráčky, ako trebárs Luzumová či Hrbková sú skutočnými oporami, ale to sú skôr výnimky. Je ale zrejmé, že ani jedno české družstvo nemôže hrať Ligu majstrov. Keď porovnám športové výsledky českej a slovenskej reprezentácie, zdá sa mi nelogické, že naše dievčatá sú dlhodobo úspešnejšie ako Slovenky. Asi by to chcelo podrobnejšiu analýzu.“
A keď sa k slovu dostal Dušan Poloz, samozrejme na vyjadrenia svojich kolegov taktiež zareagoval: “Veľmi dobre chápem obavy Honzu Bašného, veď ešte donedávna sme sedeli na rovnakej lavičke. Zároveň ale tvrdím, že dvanásť českých hráčok, ktoré vonku v silnejších kluboch hrávajú pravidelne, má oveľa viac skúseností z ťažkých súbojov, ako slovenské hráčky. Po odchode Jakubisovej už len tri naše hráčky môžu povedať, že hrajú kvalitné súťaže v kvalitnejších družstvách a to je len Školková, Kučerová a Rajnohová. Fakt, že spústa reprezentantiek hráva v Česku, ma až toľko neteší, ako keby tieto dievčatá hrávali o niekoľko stovák kilometrov ďalej smerom na západ. To by som im naozaj zo srdca doprial a som presvedčený, že by sa to pozitívne odzrkadlilo na ich zlepšenej výkonnosti.“
Naoko by sa mohlo zdať, ako by sa reprezentační tréneri „pretekali“ v čudnej argumentácii, kto to má všeobecne „ťažšie“, ale to je naozaj len naoko. Vieme, že v dobe globalizácie sa postupne zjednocujú všetky výrobné i spoločenské procesy, tie metodické či tréningové nevynímajúc. Ale stále je tu dôležitý fenomén, ktorý v týchto procesoch zohráva nezastupiteľnú a jedinečnú úlohu – ľudský faktor. V množnom čísle jeho reflektovania možno hovoriť o mentalite veľkej skupiny ľudí a v jednotlivých charakteristických prejavoch možno jasne identifikovať mentalitu konkrétneho národa. A aj keď sme my Slováci s bratmi Čechmi dlho žili v spoločnom štáte, predsa len je naša mentalita v mnohých smeroch veľmi odlišná a či chceme alebo nie, predsa len ovplyvňuje naše činy v najrôznejších podobách a aspektoch. Dostávame sa k faktorom, ktoré zrejme determinujú väčšiu úspešnosť českých farieb v kolektívnych športoch. Bolo by príliš jednoduché tvrdiť, že podstata tkvie v tom, že Čechov je dvakrát toľko ako Slovákov a teda špička musí byť zákonite kvalitnejšia, lebo Gaussova krivka skrátka nepustí. Lenže kolektívne športy sú spravidla o niečom inom. Zoberme si trebárs taký Island, ktorý nemá ani toľko obyvateľov ako Bratislava a na rozdiel od nás sa kvalifikoval na MS vo futbale (o hádzanej ani nehovorím).
Začnem tým, čo ma ako Slováka fascinovalo na českých hádzanárkach. Viedol som sedemnásť rokov rôzne reprezentačné výbery – juniorskú reprezentáciu ČSSR i ČR, seniorky i akademičky SR a na klubovej úrovni som s českými celkami získal majstrovský titul, dvakrát striebro a raz bronz, vyhral som Český pohár a dvakrát som bol vo štvrťfinále niektorého z európskych pohárov. Toto tu nevyratúvam preto, aby som sa chválil, ale preto, že sa cítim byť kompetentný zodpovedne porovnať mentalitu slovenských i českých hráčok.
Môj prvý kontakt s českými dievčatami bol v juniorskej reprezentácii ČSSR. Viedol som ju šesť rokov, ale financie nám iba raz umožnili prihlásiť sa do kvalifikácie MS. Postúpili sme a obsadili sme šieste miesto, hoci predtým sme mali ešte silnejšie ročníky, ale tým táto možnosť daná nebola. Už pri mojich prvých kontaktoch s českými dievčatami som si všimol ich bezprostrednosť a väčšiu extrovertnosť. Češky vždy vedeli v relatívne krátkom čase urobiť skvelú partiu, ktorá vždy ťahala za jeden povraz. Kolektívny duch Češiek charakterizuje niekoľko typických fenoménov, ktoré som zaznamenal vo všetkých družstvách:
- Okamžitá identifikácia s tímom a podriadenie svojho „ega“ cieľom svojho kolektívu
- Bezpodmienečná ochota prispôsobiť svoje hráčske zvyky a osobnostné maniere potrebám kolektívu a stanovenej stratégii a taktike
- Schopnosť reflektovať ľudské i hráčske klady i zápory svojich spoluhráčok s pochopením a empatiou
- Koncentrácia na plnenie stanovených cieľov a na riešenie dieľčích úloh. Akékoľvek prenášanie vonkajších problémov alebo ich dozvukov do diania v kolektíve je vylúčené
- Spontánna schopnosť naplno sa oddať aktivitám kolektívu mimo zápasov a tréningov (dnes sa tomu hovorí teambuilding) a v každej chvíli byť ochotná obetovať sa pre spoluhráčku
- Nepoddajnosť a neakceptovanie nepriaznivého vývoja situácie na ihrisku aj mimo neho
Niežeby slovenské dievčatá neboli týchto kvalít schopné. Určite sú, ale takéto kvality nie sú súčasťou našej prirodzenej slovenskej mentality. Mentalita po stáročia ťažko skúšaného, často oklamaného národa má svoje charakteristiky, ktoré len pomaly odbúrava moderná výchova a nová doba. Nedôverčivosť, plachosť, uzavretosť, obozretnosť, citovú zraniteľnosť a podozrievavosť máme hlboko pod kožou, či sa nám to páči, alebo nie. K tomu treba pridať obrovský rozdiel v ponímaní vlastenectva. U nás oduševnených vlastencov označia hneď za náckov alebo fašistov. Hrdosť na svoj národ sa skrátka nenosí. Pamätám sa, ako sa po rozdelení Československa stretli bývalé spoluhráčky proti sebe na turnaji v Chebe. Tréner Slovenska, Fero Bako, len neveriacky pozeral na svoje zakríknuté dievčatá, ktorým ich bývalé české spoluhráčky nedávali len góly, ale nezriedka aj tvrdé (ale férové) údery. Fero si išiel hrdlo vykričať: “Babenky, veď preboha bojujte, však my sme túto republiku nerozbili...!“ Nič mu to nebolo platné. Keď som viedol ženy Slovenska, chýbal nám k postupu na MS jediný gól. Spomínam si, ako sme raz v Chebe rozdrvili Češky o desať a Vojta Mareš mi hovorí: “Raz by som chcel viesť tento tvoj manšaft.“ Sen sa mu už o niekoľko mesiacov splnil, ale na majstrovstvá tiež nepostúpil, chýbali dva góliky... Raz darmo, viackrát sa nám stalo, že pred rozhodujúcim krokom sme pustili do gatí. Dušan Poloz je druhým Čechom, ktorý sedí na lavičke slovenskej ženskej reprezentácie. Ku kormidlu nastúpil poučený skúsenosťami viacerých svojich predchodcov. Preto veľmi správne kládol najväčší dôraz na mentálnu prípravu svojich hráčok. Predovšetkým vďaka nej družstvo postúpilo po dlhých rokoch pôstu na vrcholné podujatie. To však neznamená, že postúpime zakaždým. Objektívne nepatríme medzi svetovú špičku. Postúpiť môžeme len pri súhre viacerých priaznivých okolností ako sú – prijateľný žreb, výborný zdravotný stav kompletného hráčskeho kádra a špičková herná forma. A samozrejme dôvera vo vlastné sily a kvalitu. Je správne, že v príprave mládeže sme nastavili systém, ktorý zachytáva svetový trend. Kým ale budeme ťažiť v seniorskej reprezentácii z jeho plodov, pretečie dolu Dunajom ešte veľa vody.
Isté je, že Dušan Poloz to má naozaj o niečo ťažšie ako Honza Bašný. Češky sa niekoľkonásobnými postupmi na vrcholné podujatia vyzbrojili viacerými skúsenosťami z ťažkých zápasov. Honza by si ale v Česku zaslúžil oveľa väčší rešpekt a úctu za to, čo s vcelku priemerným (z hľadiska svetovej hádzanej) družstvom za niekoľko rokov dosiahol. Ale v tomto prípade je česká mentalita podobná tej slovenskej – doma nie je nikto prorokom!
Autor je známy hádzanársky tréner a publicista
ZDROJ: SZH, 16.10.2017, Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: DHC Sokol Poruba
