Priestor ohraničený červeno bielymi tyčami o rozmere 3 x 2 metre, orámovali športový život hádzanárskej brankárky Lenky Černej. Znie až neuveriteľne, že v reprezentačnej bráne pôsobila štvrť storočia a tvrdým hádzanárskym strelám na ligovej úrovni odolávala až do svojich 47 rokov. Medzi elitu sa dostala ešte ako teenager a skončila v dobe, kedy jej spoluhráčky mohli byť jej deťmi. Počas svojej kariéry pôsobila aj v Nemecku, Francúzsku a na Slovensku.
„Hlavný tréner by mal mať väčší odstup,“ tvrdí brankárska ikona, ktorá reprezentovala neuveriteľných 26 rokov a odchytala v nej 320 zápasov. V minulosti pôsobila v HK Slovan Duslo Šaľa, ako aj tréner Jiří Zerzáň.
V i z i t k a:
Lenka Černá - narodená: 13. 5 1966,
Šport: hádzaná, brankár,
Kariéra - kluby: hrala za Olomouc, Zlín, Veselí nad Moravou, v zahraničí za Metz, Lützellinden, Šaľu a Michalovce,
Reprezentácia: za ČSSR a Českú republiku odohrala v rokoch 1983-2009 celkovo 320 zápasov,
Úspechy: účastníčka OH 1988, 7x účasť na MS (2. miesto v roku 1986), 5x na majstrovstvách Európy, 1x federálny majster ČSSR, 4 x šampión Českej republiky, 1x spoločnej interligy, 6 násobná majsterka Francúzska.
Prečo hádzaná?
„Hádzanú mi vybrali rodičia, pretože bola veľmi populárna, obzvlášť u nás v Olomouci. Rodičia chceli, aby som bola v kolektíve a robila nejaký šport. Oni ma doviedli k hádzanej. Trafili sa, vybrali dobre! Ako deväťročná som pobehovala po ihrisku a po tréningu sa vždy postavila do brány a chcela chytať. Moja prvá trénerka pani Eva Rozsypalová, ktorá nás viedla spoločne s pani Jančíkovou, si toho všimla a uvedomila, že ma to viac baví v bráne, ako hráčku v poli. Po roku ma nechala v bráne natrvalo. Pani Rozsypalová mi nedávno povedala, že keď som išla v mojom prvom súťažnom zápase do brány, vôbec nič som nechytila a prehrávali sme 0:11. Nahradili ma ako hráčku a vyhrali sme 12:11. Samozrejme, že si na to pamätám a vtedy by asi nikto neuveril tomu, akú prežijem úspešnú a dlhú kariéru. Už vtedy som mala šťastie na trénerov. Špeciálne sa mi venovali, na turnajoch a pred stretnutiami ma dôkladne rozchytávali, rozcvičovali a učili prvé brankárske finesy. Venovali sa mi skutočne veľa a získala som výbornú prípravu, bezchybný základ a ďalšiu motiváciu pre chytanie.“
 Prístup trénerov k deťom
„Mala som na Olomouc šťastie, pretože tam bola silná a veľká základňa detí a kvalitní tréneri. Okrem pani Rozsypalovej a Jančíkovej, trebárs pán Gogol a neskôr, po svojom návrate zo zahraničia, pán Krejčíř. Hlavne nás to strašne bavilo. Ešte aj dnes sa stretávame s kamarátkami z obdobia, kedy sme hrávali za žiačky a dorast. Spomíname, ako sme si vyrábali loptu z ponožiek a hádzali navzájom. Jedna bola Dominik Hašek a druhá strieľala. Po tréningu sme ešte zostali často vonku, urobili si bránky a pokračovali v streľbe. Samozrejme, že sme aj behali, skákali, vybiehali do schodov, pracovali na kondícii a technike. V prvom rade sme sa ale hrali. Vždy sme museli ísť na tréning, tešili sa naň, nechceli sme na ňom chýbať. Nikdy nás ani nenapadlo naň neprísť.“
Hádzaná "na plný úväzok"
„Sama som sa rozhodla, že sa chcem venovať hádzanej. Keď som išla na gymnázium, povedali mi, že do športovej triedy berú len reprezentantov. Ale ja som vtedy ešte nebola v reprezentácii. A toto sa pre mňa stalo veľkou motiváciou, aby som sa tam dostala. Strašne moc som všetkým chcela ukázať, že to dokážem. V šestnástich rokoch som už chytala v lige a v sedemnástich za ženskú reprezentáciu. Vždy som bola cieľavedomá, chcela niečo dokázať, a išla si za tým."
Jiří Zerzáň
„Jiří Zerzáň ma v sedemnástich rokoch vzal do reprezentácie na môj prvý zápas. Hrali sme v Nitre proti Holandsku. Z Olomouca sme išli s Monikou Hejtmánkovou, neskôr Ludmilovou. Tak mladá a dostať šancu hrať a trénovať s vtedajšími legendami Československej hádzanej. Mala som z toho obavu a trošku aj strach, ale všetko prebehlo výborne a od tej doby bola reprezentácia mojim veľkým cieľom. Vtedajšia pivotmanka Jana Kuťková mi, po rokoch povedala, že od prvého momentu bolo vidieť, aké sme s Monikou boli talentované. Moc ma to potešilo. Potom už išlo všetko pomerne rýchlo. V mojich dvadsiatich rokoch, som s týmto družstvom a trénerom získala striebornú medailu na majstrovstvách sveta, čo znamenalo aj priamy postup na olympiádu. Nezabudnuteľný zážitok! Vtedy som si myslela, že už som všetko dokázala, ale hádzanársky život medzi tyčami a aj mimo nich, sa vlastne len začínal."
 Osudový a celoživotný tréner
„S Jiřím Zerzáňom sa náš vzťah postupne vyvíjal. Bol ohromnou autoritou, nič sme si nedovolili a neopísateľne sme si vážili, že sme v reprezentácii. Boli sme na to hrdé. A nikto sa neospravedlňoval zo sústredenia, či už kvôli škole či skúškam. Mali sme z neho veľký rešpekt. Dôverovala a verila som mu, čo povedal som sa snažila v maximálnej miere splniť. Spomínam si, že raz na sústredení v Zadove sme si skrátili bežeckú trasu cez les, boli sme hlučné a on nás odhalil. Vybehli sme z lesa a museli celú trasu opäť absolvovať ešte niekoľko krát. Tváril sa prísne, ale myslím si, že v kútiku duše sa na tom bavil. Naše cesty sa potom rôzne križovali, stretávali, potom zas rozchádzali a náš vzťah sa vyvíjal. Pod jeho vedením som hrala v Zlíne, vo Veselí a aj v Českej reprezentácii. Neskôr ma už bral viac ako trénerského partnera a želal si, aby som sa raz trénovaniu v budúcnosti aj venovala. Vo Veselí nad Moravou som s ním spolupracovala ako asistentka a zároveň som ešte aj chytala. Diskutovali sme o trénerských veciach a učila sa od neho."
Spravodlivý Zerzáň
„Nikomu nič neodpustil a na všetkých mal rovnaký meter. Chcel mať družstvo, čo najlepšie pripravené. Bol prísny, vyžadoval, aby všetko, čo prikázal sme aj riadne urobili. Neustále sme vo všetkom súťažili, stále nám meral všetky výkony a vyhlasoval víťazov. Mal perfektne pripravené tréningy, každé jedno cvičenie. Na svoju dobu to bola nesmierne ťažká, ale moderná príprava. Tvrdo sme dreli, ale bez toho to nešlo. Beh do kopca na lyžiarskych zjazdovkách, tak to bolo skutočne drsné. Pri vyhodnocovaní zápasu nikdy nedal jednotku za výkon, tak bol náročný. Raz po zápase vo Veselí, ktorý mi skutočne vyšiel, to už sme si tykali, som mu povedala, či mi už konečne dá tú jednotku. A na staré kolená som sa jej konečne dočkala. K mladším bol rovnako prísny, ale s vekom hráčok uznával ich osobnosť a viac bol ochotný s nami komunikovať o herných veciach, dával nám aj určitú voľnosť. Dokázal zvýšiť aj hlas, ale vždy v medziach slušnosti. Bol veľmi energický a išiel si za svojim cieľom. Vedel, že máme dobré družstvo, a mal predstavu, ako dosiahnuť úspech. V tíme bola veľká konkurencia a on to bral tak, že trénuješ, chceš, robíš všetko pre to, drieš, tak potom budeš hrať."
Francúzsko: Olivier Krumbholz a Bertrand François
„Do Francúzska som odišla v 29 rokoch ako skúsená vicemajsterka sveta. Vo Francúzsku sa ženská hádzaná len začínala rozbiehať. Keď som prišla do Mét, trénoval tam Olivier Krumbholz, ktorý je súčasným trénerom tohtoročných majsteriek sveta a jeden z najlepších trénerov v súčasnosti. On potom prevzal národný tím žien, pri ktorom je dodnes, a povzniesol francúzsku hádzanú na najvyššiu svetovú úroveň. Nemohol viesť klubový tím, ale bol nám vždy nablízku. Po ňom prišiel tréner Bertrand Francois, ktorý ma potom trénoval v podstate po celú dobu angažmánu. Méty začínali byť profesionálnym klubom a preto vyžadovali profesionálny prístup, odo mňa ako od cudzinky obzvlášť. Navyše v bráne, kde je všetko viac vidieť. Tým, že sa francúzska hádzaná neustále zlepšovala, musela som aj ja na sebe intenzívne pracovať. Pre mňa to bolo len dobre."
 Lützellinden: Mile Maleševič
„V roku 2000 som po príchode do Nemecka dostala svojho prvého a aj posledného špecializovaného trénera brankárok, ktorým bol Srb bol Mile Maleševič. Mala som 36 rokov a stále som sa chcela zlepšovať, učiť, poznávať niečo nové, skúšať. Jeho tréningy ma posunuli ešte o niečo vyššie. Zlepšila som si napríklad techniku chytania z krídelných priestorov a plno ďalších vecí. Všetkému, čo sa ma snažil naučiť, som aj verila a stále hľadala nové možnosti a štýly chytania. Nestagnovala som a stále sa chcela vyvíjať, čo bolo z môjho pohľadu pre moju dlhú hráčsku kariéru veľmi dôležité. Rozštepy a celý padavý štýl chytania som sa preučila. Hádzaná sa neustále vyvíja a človek sa môže vždy zlepšovať. Potom už som trénera brankárok nemala. Všade sa tým zaoberá hlavný tréner, ale ja som si už potom veľa tréningových vecí aj vďaka osobným skúsenostiam riešila sama. Konzultovala som to s trénermi a v závere kariéry som až vlastne trénovala seba samú a aj ostatné brankárky v tíme.“
" Zmena štýlu "
„Technika chytania súvisí s vývojom hry. Keď som začínala s hádzanou, z krídla alebo z pozície pivota sa strieľalo spravidla v páde, vykrývali sa viac spodné priestory brány, chytalo sa padavým spôsobom a rozštepmi. S postupom času sa pri streľbe z bránkoviska začalo strieľať viac z výskoku. Brankári museli prísť s inou technikou, svojim postavením a presúvaním sa zabrať čo najväčší priestor v bráne. Zrýchlila sa streľba zo spojok a v bráne som opäť pracovala na novej technike a na rýchlosti zákrokov. V mladosti som chytala odrazom zo súhlasnej nohy, ale potom som usúdila, že pre moju výkonnosť bude lepšie, keď sa to preučím na nesúhlasnú. Trvalo to dlho a vo svojich 36 rokoch to nebolo jednoduché."
Lützellinden: Jürgen Gerlach
„Brankár je individuálny športovec kolektívneho športu a musí sa naučiť individuálne trénovať. V Nemecku som zažila skvelého, ale aj prísneho trénera Dr. Jürgena Gerlacha. Od neho som sa naučila veľa trénerských vecí. Vysvetľoval mi a ostatným hráčkam do detailu jednotlivé pohyby a techniku, po veľmi odbornej stránke. Trénovala som s tímom, ale aj jednotlivo, s trénerom brankárok. Bola som staršia, skúsenejšia a dokázala sa po všetkých stránkach lepšie pripraviť na zápas. Tréner ma zásoboval množstvom zápasov na videu aby som sledovala hru našich súperiek a prečítala strelkyne. Naučila som sa s tým veľmi veľa pracovať a využívať všetky poznatky v samotných stretnutiach. Angažmán v Nemecku bolo veľmi úspešné a vďaka vynikajúcim trénerom a svojim výkonom som mohla prevziať cenu pre najlepšiu brankárku nemeckej ligy."
Po druhýkrát Méty
„Po dvoch rokoch v Nemecku si ma vyžiadali Méty naspäť. Vrátila som sa, pretože Méty boli a zostanú mojou srdcovou záležitosťou. Venovala som sa svojej vlastnej príprave a trénovala už aj všetky ostatné klubové brankárky. Vyhrali sme ďalšie tituly a v 39 rokoch som bola vyhlásená za najlepšiu brankárku francúzskej ligy. Všetko, na čom som neustále pracovala a snažila zlepšiť, sa mi bohato vrátilo. Do tímu prišla budúca veľká brankárska hviezda Amandine Leynaudová, ktorej som vravela, že má talent a keď bude poctivo trénovať, raz sa dostane na olympiádu. V osemnástich rokoch tomu moc neverila, ale urobila pre to maximum. Nemýlila som sa. Urobilo mi radosť, keď mi z jej prvej olympiády poslala pozdrav a poďakovanie. Už má za sebou tri aj so striebornou medailou okolo krku..."
Peter Sabadka
„Ďalším mužom, ktorý ovplyvnil moju hráčsku a trénerskú kariéru, bol slovenský tréner Peter Sabadka. Spolupracovali sme dlhých osem rokov, od jeho príchodu do majstrovského Veselí nad Moravou, v slovenskej reprezentácii žien a štyri roky v mojom súčasnom pôsobisku HC Zlín. Je to skvelý tréner a predovšetkým stratég. Vie pracovať s mladými ale aj so skúsenými hráčkami. Spočiatku som bola hrajúcou asistentkou, po ukončení mojej hráčskej kariéry, sme pokračovali v našej trénerskej práci. Sadli sme si ľudsky a aj po odbornej stránke. Naučil ma, ako pripraviť taktiku a stratégiu hry. Neustále sme preberali rôzne herné situácie a hádzanú vo všeobecnosti. Verím, že tieto vedomosti mi pomôžu v mojej ďalšej trénerskej kariére."
Dôslednosť, prísnosť
„V tréningoch musí byť poriadok. Tréner by mal mať určitý odstup od hráčov. Aby mohol vyžadovať náročnosť a poctivý prístup, nemôže byť s nimi veľký kamarát. Mal by byť dôsledný v tom, čo od hráčov vyžaduje. Strávila som dosť času, ako asistentka v klube i v reprezentácii. Asistent môže podľa mňa s hráčkami viac komunikovať, mať k nim bližšie a konzultovať veci s hlavným trénerom. Som otvorená k diskusii, ale rozhodnúť musí vždy tréner, nie hráčky. Trénerov som zažila väčšinou prísnych, ale ak trénujete poctivo a tímu sa darilo, boli aj oni prístupní. "
Šťastie na trénerov
„Mala som na svojich trénerov, až na jednu výnimku, šťastie, a to je krásne. Od všetkých som si zobrala nejaké ponaučenie. Aj ten, s ktorým sme si nerozumeli, mi ukázal, ako by som nechcela ako trénerka vystupovať. Musia byť tréningové objemy, kvalitný tréning, musí sa ísť do podrobností. Ak hráčka povie, že sa to nedá, chcem, aby radšej použila slová „mne to zatiaľ nejde“ a aspoň sa o to pokúšala. Je dôležité chcieť sa niečo naučiť, chcieť sa zlepšovať alebo to aspoň skúsiť. Nie je to len o talente, ale aj o tréningovej usilovnosti a ambíciách. Pokiaľ to nemajú v hlave, tak s tým tréner nič nenarobí. Športovec musí chcieť a tréner dbať na to, aby nezišiel zo správnej cesty. "
ZDROJ: COACH I/2018 , autor Jiří Nikodým