CHUŤ  ČLOVEČINY,  FENOMÉN  A CHARIZMA MENOM LACIBÁCSI

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta „MEDZI SEDMIČKAMI TOMÁŠA KUŤKU.“

Už si presne nepamätám, či autorom nasledujúceho citátu bol Antonín Himl alebo Rudolf Dušek: “Dobrovoľní funkcionári sú zlatým fondom nášho športu!“ V piatok sme sa v Šali vo veľkom počte rozlúčili s významnou osobnosťou nielen šalianskej hádzanej. Laci Kovács patril k ľuďom, na ktorých ako uliate sedí príslovie o úzkom vzťahu medzi ich charizmou a počtom smútiacich pozostalých na vlastnom pohrebe...

A sedí naňho aj horeuvedený citát o zlatom fonde nášho športu, aj keď sa v priebehu jeho dlhej funkcionárskej kariéry postupne z dobrovoľného stal funkcionárom plateným. Ale ani prechod od baloniaku s usporiadateľskou páskou na rukáve pri vchode do nafukovacej haly, k obleku s kravatou v kancelárii vedenia športového klubu z neho neurobil nafúkaného „papaláša“. Vždy to bol ten istý Lacko Kovács, skromný, usilovný a nesmierne pracovitý človek, vždy ochotný poradiť a pomôcť. Šaľa dala slovenskej hádzanej nielen množstvo špičkových hráčok (aj hráčov), zanietených trénerov a skvelých rozhodcov, ale vygenerovala aj veľké funkcionárske osobnosti. Spomeňme na zakladateľa šalianskej hádzanej, člena siene slávy SZH Jána Vicenu, alebo  všetkými rešpektovaného Jozefa Kemenského, šikovného Štefana Bartošoviča, seriózneho Janka Hudáka,  či mazaného Ivana Stračára. Lacibácsi Kovács sa od spomínaných bardov všeličomu priučil, ale svojmu pôsobeniu vo funkciách tajomníka a neskôr manažéra klubu pridal ako bonus navyše svojský fortieľ nenápadného diplomata, skutočnej sivej eminencie celej našej hádzanej a rešpektovaného znalca pomerov, ale i platnej legislatívy. Vážili si ho nielen všetci rozhodcovia, delegáti, hráči, hráčky a funkcionári konkurenčných klubov, ale pre radu sa nehanbili prísť ani vysokopostavení členovia exekutívy IHF či EHF. Vôňa človečiny sa z neho šírila aj vtedy, keď vľúdnym slovom a pokojným argumentovaním dokázal skrotiť aj najdivších zurvalcov v radoch znesvárených skupiniek fanúšikovských táborov. Charizma a empatia nenápadného malého človiečika dokázala neraz viac ako sila mohutných chlapov s obuškami. Áno, fyzicky síce malý, ale duchom veľký človek bol pán Kovács. Vedel však byť dôsledný a neústupčivý, keď šlo o skutočné záujmy klubu. To by vedeli určite potvrdiť celé generácie hráčok, ktoré naňho neraz všeličo skúšali. Takt, empatia a vynikajúce diplomatické schopnosti z neho robili aj výborného prestupového šíbra. Na zasadnutia, rokovania, či prestupové negociácie chodil stopercentne pripravený a ako správny šachista mal pripravených niekoľko ťahov dopredu. Svojich oponentov uzemnil nielen skvelými legislatívnymi znalosťami, ale najmä pokojnou a vecnou argumentáciou. Vedel sa v každej situácii ovládať a tým bol voči svojim, často ukričaným a hysterickým protivníkom vo veľkej výhode. Aj táto jeho schopnosť sa spolu s fajčiarskou neresťou dozaista tiež podpísala na jeho chorom srdiečku. S výnimkou mojich mladých trénerských rokov, keď sme sa párkrát poharkali, sme si postupne vytvorili úprimný kamarátsky vzťah, plný vzájomného rešpektu a úcty jeden k druhému. Na veľkú zábavu okolia sme sa pri našom stretnutí vždy pozdravili neslušnou maďarskou rýmovanou básňou, ktorá pojednáva o nose a ženskom lone. Je síce neslušná, ale nie je vulgárna. Je empatická a nie je v nej ani obligátne „chlapácke“ mačovstvo. Už sa – žiaľ – takto kamarátsky nepodpichneme, ani si spolu nedáme pohár dobrého vínka. Nevypočujem si jeho vtipné glosovanie aktuálneho diania v športe či v politike, ani sa spolu nezasmejeme na najnovších vtipoch. Ani zďaleka nie som sám, komu bude Lacibácsi veľmi chýbať. Aj tú najhoršiu „jóbovku“ vedeli hráčky od neho prijať tak, ako od nikoho iného. Že hráčke nepredĺžia zmluvu, prípadne jej z objektívnych príčin musia znížiť plat, to vedel Laci oznámiť hráčke taktne a čo možno najjemnejšie. Údaje či prípadné osobné problémy hráčok zostávali u neho bezpečné, ako v najpevnejšom trezore. Dievčatá vedeli, že na čom sa s pánom Kovácsom dohodnú, to platí.

Genius loci – duch miesta – šalianskej haly je bohatší o veľkého ducha Lacka Kovácsa, ktorý je tu priam fyzicky hmatateľný a má typicky kovácsovskú chuť rýdzej a nefalšovanej človečiny. A my všetci sme naopak zostali chudobnejší. Ochudobneli sme odchodom tohto malého veľkého človeka, ktorý bol súčasťou skutočného zlatého fondu celej slovenskej hádzanej. Česť Tvojej nehynúcej pamiatke, Lacibácsi!

 

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Aktuality

Aktuálne články