Rozhovory s hádzanárskym trénerom Ferkom Bakom človek vyhľadával. Boli plné vtipu, trefných prirovnaní. Športový život nehodnotil iba, ba ani predovšetkým cez výsledky, dával mu priam filozofický rozmer. O hádzanej dokázal rozprávať farbisto aj 24 hodín v kuse a neunavoval... Žiaľ, svoj príbeh nestačil dorozprávať v možnom knižnom dielku, ako občas rozmýšľal. Zomrel 20. októbra 2002 po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 61 rokov.
František Bako bol posledným federálnym a prvým slovenským trénerom žien. Jediným naším koučom, ktorý získal mužský (ČH Bratislava dva razy) i ženský titul (HK Slovan Duslo Šaľa štyrikrát).
Bývalý hádzanár prešovského Tatrana i ČH Bratislava mal množstvo priateľov, ale i zástup neprajníkov, ba priam podrazákov. Bako kritizoval ostro, priamo. V jeho búrlivom živote boli i dni, keď si na staré kolená (56-ročný) hľadal miesto cez úrad práce. Napokon mu ponúkli v závere života trénerskú stoličku vo Veselí nad Moravou.
Bako nebol askét, skôr bohém. Každý deň však začínal o šiestej ráno polhodinovým behom. Nikdy si nenašetril ani na auto. Do Šale chodil z bratislavských Dolných honov osobným vlakom. Jeho železničiarske zážitky a vtipy boli do popuku. Žil naplno. Zomrel priskoro.
Od roku 1947, ktorý je rokom zrodu trnavskej mužskej hádzanej, vyrástlo veľa generácií vynikajúcich hádzanárov. Aj preto mnohí z nich odišli do bližšieho či vzdialenejšieho sveta hľadať ďalšie športové uplatnenie. Nebolo by ale správne preto o nich nehovoriť – aj oni patria medzi naše športové osobnosti. Takým typickým príkladom je František Bako (1941 – 2002), jeden z výrazných odchovancov trnavskej hádzanej. Jeho talent sa prejavil veľmi skoro, už v školských rokoch a ako študent strednej školy, dnes gymnázia na Hollého, na jeho škvárovom dvore robil nezabudnuteľné kroky do sveta veľkej hádzanej. Aj keď chodil do triedy, v ktorej telocvikárom bol zakladateľ trnavskej hádzanej profesor Gažo, svoj talent spolu s ďalšími, najmä spolužiakmi – lebo vtedy platilo, že hádzanú hrá celá škola – rozvíjal pod vedením trénera Bohunického (pôsobil aj v našom klube, ako tréner). A to tak úspešne, že ako kapitán mužstva doviedol celok mladšieho dorastu k titulu majstra Československa. Jeho tréner naňho spomína ako na inteligentného, no temperamentného hráča, krídelníka s rýchlymi nohami, ktorý nezadržateľne vedel vyrážať do protiútokov. Aj preto siahli v roku 1979 po ňom až z Prešova, kde sa stal oporou vtedy jedného z najväčších hádzanárskych súperov Trnavy. Tam sa dostal do rúk trénera Šestáka, ktorý jeho pozitívne hráčske vlastnosti dokázal úspešne zúžitkovať. Nečudo, že po skončení vysokoškolských štúdií po ňom siahla Červená hviezda (dnes ŠKP) Bratislava. V roku 1972 však s hráčskou činnosťou skončil a prešiel na trénersku dráhu. Veľmi úspešnú. S mužmi ČH vybojoval v rokoch 1975 a 1976 dva majstrovské tituly. Napriek tomu, že nie všetky sezóny boli úspešné, hádzanej sa upísal na celý život. Keď prešiel do ženskej hádzanej, pôsobil ako tréner v Platike Nitra, v Odeve Trenčín, Štarte Nitra a v našom HK Slovan Duslo Šaľa. S našim celkom vybojoval dva československé (1989 a 1990) a potom aj dva slovenské (1993 a 1995) majstrovské tituly. V rokoch 1993 až 1995 pôsobil ako reprezentačný tréner a so svojimi zverenkyňami si vybojoval účasť na MS v Nórsku. Počas svojej trénerskej pôsobnosti stal sa uznávaným a známym, hovorili o ňom, že je hádzanárskym mágom. On sám však seba klasifikoval ako hádzanárskeho robotníka. Je to pravda, iba ten, kto tvrdo pracuje, dosiahne takéto úspešné výsledky. Na prahu šesťdesiatky ho však poznačila ťažká choroba, ktoré mu nedovolila užiť si plodov svojej trénerskej činnosti. Trénoval síce ešte BCT Danubius Bratislavu a Železárny Veselí (ČR), ale to už bola len jeho labutia pieseň. Žil naplno. Zomrel priskoro. No poďakovať sa mu je prakticky nemožné. Urnu s jeho popolom po pár rokoch rozprášili v bratislavskom krematóriu ...
Ferko Bako sa nezmazateľne zapísal do histórie hádzanej na Slovensku a možno by si zaslúžil po svojej smrti aj uznanie zo strany SZH. Česť jeho pamiatke!
ZDROJ: E.K., (pf), upravené
